V poslednom období sa stávame svedkami prejavu problému ktorý neexistuje. Štatistiky hovoria jednoznačne, čo znamená že sa nedajú spochybniť napriek tomu že sú nesprávne. Aké rozhodnutie by sme mali spraviť v tejto otázke by ale v žiadnom prípade nemalo závisieť na podobnom type argumentov. Napriek tomu štatistiky hovoria jednoznačne a z toho je nutné vychádzať. História nám ukázala, že najvýhodnejšia stratégia je počkať, aké riešenie vymyslíme, namiesto toho aby sme si zatvárali vlastné cesty.
Možno to nie je problém ktorý nás dnes trápi, to ale neznamená že pokiaľ by bolo možné zabezpečiť normálny stav, až v budúcom roku by sme mohli začať. Možno to ale je problém ktorý nás skutočne trápi už dnes. Skutočný problém ale v tomto prípade, ako aj v mnohých ďalších, nespočíva v tom či nás daný problém v skutočnosti trápi dnes alebo až zajtra, ale v rozlišovaní toho, čo je skutočnosť a čo je fikcia. Pretože fakt, že nás istý problém v skutočnosti trápi, je bezvýznamný bez doplňujúcej informácie či následky tohto problému budú taktiež skutočné. Podobne by to bolo ak by problém bol fiktívny, ako aj entity ktorých sa dotýkajú jeho príčiny a dôsledky, akými môžeme byť aj my pokiaľ sa nám nepodarí preukázať našu vlastnú skutočnosť. Určite poznáte ten pocit, kedy stačí málo aby ste získali veľa. Toto zjavne nie je jeden z tých prípadov. Ak nám stúpne voda nad hlavu, je už jedno o koľko.
Keby to bol len jeden prípad, tak o tom asi nepíšeme. Ale stalo sa to už päť, slovom päť, krát. To by sme nemali podceňovať, ale ani preceňovať. Mali by sme túto skutočnosť naceniť adekvátne nášmu postaveniu. Ale je skutočne naše? Alebo nám bolo zapožičané a po dosiahnutí nášho cieľa ho budeme musieť vrátiť? A je to skutočne náš cieľ? Alebo nám bol zapožičaný za cieľom splniť cieľ s použitím tohto postavenia? K tejto otázke sa musí postaviť každý individuálne a cieľavedome. Náhoda? Nemyslím si.
Ak si niekto namýšľa že sa ho to netýka, tak má pravdu. Ale ak má pravdu, tak si to nenamýšľa. Tento logický rozpor existencie takéhoto jedinca naznačuje, že takýto jedinec neexistuje. Tento náznak je potom priamym dôkazom samého seba a my môžeme s kľudným svedomím konštatovať že sa to týka každého.
Ak sa pokúsime hlbšie zamyslieť nad touto problematikou, pravdepodobne zistíme že sa to nedá. Potom je nutné hľadať vinníka. Kde je? Ukryl sa v škole? Alebo je snáď vzdelávací systém samotný vinník? Kto nám dá odpoveď na túto otázku? Odpovieme si na ňu sami? Ak áno, sami sme na vine a nemali by sme hádzať kameňom. Mali by sme spraviť nevyhnutné, a nerobiť nemožné. Inak to proste nejde.
18.04.2018, redakcia holup.sk
